1. Od najstarších dejín po Moháč

Na úpätí vulkanických Slanských vrchov smerom na obec Zlatú Baňu leží dnešná mestská časť Prešova – Solivar, ktorá mala zložitý, ale zaujímavý historický vývin. Vznikol totiž spojením až troch stredovekých obcí – Soľ, Sóvar a Soľná Baňa. Pomenovanie Solivar sa používa od roku 1927. Do roku 1971 existoval ako samostatná obec. Dnes je pripojený ako mestská štvrť k Prešovu.

Územie Solivaru bolo osídlené už v období praveku vďaka svojej výhodnej geografickej polohe a existencii dôležitých soľných prameňov. Nálezy štiepanej industrie napovedajú o prítomnosti ľudí v tomto priestore už v období staršej a strednej dobe kamennej (paleolite a mezolite). V doline rieky Delňa, v blízkosti Dulovej Vsi boli objavené pozostatky mamuta. Hustota zaľudnenia Európy a aj Slovenska bola veľmi nízka. Pre toto obdobie je typické vytváranie dočasných loveckých staníc, bez stálych objektov. Archeológom sa zatiaľ nepodarilo odkryť žiaden takýto areál.

Po ústupe pevninského ľadovca na sever dochádza k zmenám klímy - výrazne sa oteplilo, čo umožnilo nástup poľnohospodárskych kultúr mladšej doby kamennej,  neolitu. Zvýšil sa počet obyvateľov, ktorí už budovali stále osady, zaoberali sa pestovaním kultúrnych plodín a chovom domestifikovaných zvierat. Za najstaršiu neolitickú kultúru považujeme ľud bukovohorskej kultúry, ktorých objekty boli zaznamenané hlavne na území Švábov a pozdĺž toku Delne. 

Z obdobia eneolitu a doby bronzovej pochádzajú len nepatrné nálezy, bez väčšieho významu pre poznanie vývoja na tomto území. Na základe archeologických nálezov sivej keramiky sa dá predpokladať, že obyvateľstvo v oblasti výskytu soľných prameňov udržiavalo kontakty s vyspelou Rímskou ríšou. O osídlení Solivaru v priebehu 5. až 8. storočia vieme len veľmi málo. Slovanský element je možné bezpečne datovať až od obdobia prelomu 8. - 9. storočia. Pre Slovanov bolo typické vytváranie keramiky zdobenou vlnovkou, ktorá sa našla aj v tunajšom katastri Solivaru a Švábov. Najstarším miestom v rámci stredovekých dejín Solivaru je rozhodne kopec, na ktorom dnes stojí Kostol sv. Štefana Uhorského.  Toto miesto sa spája s ranofeudálnym drevozemným  hradom označovaným  ako Castrum Salis (Soľný hrad), ktorý stál na malom návrší nazývanom Várheď. Pravdepodobne slúžil na ochranu dôležitých soľných prameňov a miestneho obyvateľstva pred útokmi nepriateľov, ktorí sa snažili dostať k prameňom. Kresťanstvo sa sem dostalo až v priebehu 11. - 13. storočia, čo dokladujú pohrebiská odkryté v okolí Solivaru.

Datovanie prvej písomnej zmienky o Solivare ale nie je úplne jednoznačné. Nevieme totiž presne, ktorú písomnú listinu môžeme považovať za prvú zmienku. O soľných prameňoch totiž existuje písaná zmienka v historických dokumentoch už z roku 1230. Ale z roku 1261 pochádza donačná listina uhorského kráľa Štefana V., ktorou potvrdil darovanie dediny s kostolom, ktorý bol zasvätený sv. Ladislavovi. Išlo o dedinu, ktorá sa nachádzala približne na dnešnej Budovateľskej ulici. A práve v tejto listine sa spomína aj Solivar. V roku 1288 daroval kráľ Ladislav IV. dedinu Soľ spolu s dedinou Sóvár šľachticovi Jurajovi. V tejto zmienke je aj správa, že súčasťou darovania bol aj soľný prameň.

Podľa historika Ferdinanda Uličného sa až v druhom prípade jedná o prvú písomnú zmienku o Solivare. Pre objasnenie treba uviesť, že dedina Soľ stála v okolí dnešnej fary a Farského kostola sv. Trojice, kým dedina Sovar bola na úpätí dnešného Hrádku, respektíve na miestach dnešného cintorína. V 14. storočí dedina Soľ a Sóvár vytvorili jednu dedinu. Soľná Baňa bola vybudovaná do dnešnej podoby okolo roku 1570, kedy sa začala hĺbiť známa soľná šachta Leopold.

Ďalšia zmienka pochádza z tzv. uhorsko-poľskej kroniky, v ktorej je záznam o stretnutí kráľa Štefana I. s poľským kráľom Boleslavom Chrabrým pri Ostrihome. V tom čase hranice Poľska siahali až po Dunaj. V kronike sa píše, ako sa poľský panovník po odchode z Ostrihomu usídlil v Castrum Salis.